História

Rok 1231 – prvý písomný doklad o Gesti:

Osada, niekedy sa uvádza aj villa Gest, patrila pôvodne Bratislavskému hradu. Bola kráľovským majetkom. Už kráľovi Bellovi III. radcovia poradili, aby si ponechal pôdu i roľníkov a nedával ich šľachte. Roľníci nebudu pracovať pre šľachtu, ale prinesú svoje výrobky priamo na hrad. Aby mal vždy všetko pripravené, keď navštívi hrad, určil, kto bude mať aké povinnosti, služby. Medzitým títo služobníci žili vo svojich dedinách a obrábali pôdu. ktorú za službu dostali. Keď bolo treba, prišli na hrad poslúžiť kráľovi.
Tykýmto služobníkom, nazývaným jobagiónmi, dal kráľ aj pôdu v Gesti. Zachovali sa ich mená: Bacha, Kotov a Jakob. Ďalej je známe, že ešte pred rokom 1231 obsadili či vlastnil v Gesti 160 jutár pôdy komes (kráľovský úradník) Šebeš. Bol to predok neskorších grófov zo Svätého Jura a Pezinka.
Vzľadom k tomu, že archeologické nálezy sú nielen od praveku, ale ešte aj z 12. – 14. storočia nášho letopočtu, časovo prekrývajú miesto terajšieho osídlenia. Je možné, že istý čas bol chotár obce súčasne osídlený na viacerých miestach.
Terajšie osídlenie sa začalo v strede horného konca na pravej strane od kostola, pokračovalo smerom ku kostolu, potom prešlo na protiľahlú stranu.
Najstarší zachovaný písomný doklad o Gesti je z roku 1231. Vyplíva to z listiny vydanej Ostrihomskou kapitulou ako hodnoverným miestom. Plné znenie tejto listiny je publikované v Code diplomaticis et epistolaris Slovaciae I., s. 272, č. 382.
Nasleduje kópia listiny. Názov Gest je v strede štvrtého riadku:

Od roku 1231 do roku 1848 – zrušenie poddanstva:

V roku 1241 sa Tatári prehnali dolu Považím a Trnavskou rovinou; pravdepodobne aj našim chotárom. Obyvateľstvo sa pred nimi poukrývalo v lesoch. Darmo vyzývali obyvateľstvo, aby prišli orať a siať, nikto im neveril. Rozmohli sa bandy zbojníkov. Vznikol hlad a epidémie. Tatari odtiahli v roku 1242, keď sa dozvedeli, že umrel ich chán, aby sa vodcovia mohli zúčastniť voľby nového chána.
Naša obec sa spomína ako sused Majténu (Majcichova) v roku 1266.
Kráľ Ladislav IV. priamo ovplyvnil históriu obce. Jeho matka, kráľovná Alžbeta, bola rodená Kumánka. Preto jej syna nazývali aj Ladislav Kumánsky. Kumáni boli kočovný pastiersky národ, ktorý sa usadil na východných hraniciach Uhorska. Kráľ Ladislav IV. žil dobrodružne a ľahkomyselne. Svedčí o tom aj údaj, že v rokoch 1272 – 1280 prepustil časť Gesti Židovi Fredmanovi ako protihodnotu za vypožičané peniaze. Kráľ Ladislav IV. bol zabitý v kumánskom šiatri.
Majetok jobagiónov Bratislavskému hradu v Gesti 11. novembra predaný komesovi Kenezovi. Komes Kenez bol prvým známym predkom šľachtickej rodiny Gestiovcou. Tu treba spomenúť, že naši predkovia namali priezviská. Dávali si ich podľa osady kde sa narodili.Tým vyjadrovali hrdosť na rodisko, súčasne získavali priezvisko. Šľachtický rod Gestiovcov vymrel bez mužského potomka v roku 1352.
Ďalší kráľ, ktorý bezprostredne zasiahol do dejín obce bol Ľudovít I., syn Karola Róberta z talianskeho rodu Anžuovcov (Anjuaovcov). Nazývali ho aj Ľudovít Veľký, lebo pokračoval v otcovej politike mieru, čo pozitívne pociťoval najmä ľud na Slovensku. Bol kráľom uhorským , poľským a dalmátskym. Tento kráľ po vymretí rodu Gestiovcov daroval Gest, okolo roku 1359, kláštoru klaristiek v Trnave. Z okolitých obcí klaristkám patrila ešte Terra Paulí, neskoršie Páld a dnes Pavlice. Je pravdepodobné, že určité časové obdobie sa život v oboch osadách vyvíjal podobne.
Ak sa vrátime k názvu osady Gest odvodeného pravdepodobne od slova gast alebo gost, čo znamenalo kupec, vzniká otázka odkiaľ sa tu kupci vzali? Možno tu boli oveľa skôr ako vznikol názov. Ďalšou z možností odkiaľ sa kupci vzali v našom chotári je, že sme sa nachádzali v blízkosti kupeckej cesty. Ako vznikla? Už v 12. storočí mala Európa sieť obchodných ciest. Najdôležitejšia spájala západnú Európu s východom a naopak. Viedla popri Dunaji. Po celej dĺžke sa vytvárali hlavné kupecké strediská. Na Slovensku to bola Bratislava a Ostrihom, odvodený od slova striehnuť (dávať pozor na ľudí). Každý kupec tu musel ukázať tovar a zalpatiť clo. Nie všetci kupci z Balkánu pokračovali ďalej do Viedne a do prieyslených centier Nemecka, ale pri Ostrihome sa preplavili a zamierili buď do bohatých banských miest na Slovensku, alebo pokračovali ďalej na západné Slovensko. Prebrodili sa cez močariská pri Nových Zámkoch, potom cez Váh pri hrade Šintava a pokračovali cez Farkašín (Vlčkovce) do Trnavy, na Bukovú, cez Moravu do Čiech a niektorý až do vzdialeného Nemecka. Túto obchodnú trasu Slováci neskôr nazvali “Česká cesta”. Keď si predstavíme krátku vzdušnú vzdialenosť nášho chotára do tejto kupeckej cesty na úseku Šintava-Farkašín je možné, že niektorí kupci, čo po nej šli, sa tu zastavili a usadili.
Veľký význam Česká cesta nadobudla po mierovom rokovaní v roku 1335 v Trenčíne medzi Karolom Róbertom, českým kráľom Jánom Luxemburským a poľským kráľom Kazimírom Veľkým v zastúpení. Zaoberali sa aj dôležitosťou ciest. Konštatovali, že najviac zbohatla Viedeň, lebo tam platilo právo “núteného skladu”. To znamenalo, že každý kupec tu mnusel svoj tovar vyložiť a ponúknuť. Ďalej mohol ísť len vtedy, ak mu niečo ostalo. Preto sa dohodli, že Českú cestu, ktorá obchádzala Viedeň, povýšia na Európsku magistrálu. Vydali príkaz na opravu mostov, stráženie brodov a priesmykov, ako i zákaz vyberania cla.
V roku 1490 sa práve neďaleko od nás, pri tejto ceste a obci Farkašín, odohrala mimoriadna a zvláštna udalosť. Totiž po smrti uhorského a českého kráľa Mateja Korvína bolo 5 záujemcov o trón. Bola to jeho druhá manželka Beatrix, nemanželský syn Ján Korvín, Maximilián Habsburgovský a dvaja mládenci z poľského kráľovského rodu JAgellovcov. Pri voľbe nového krála si bohatí magnáti (svetská moc) a preláti (cirkevná moc) pomáhali hlasovať s veľkým, každý až s 3000 vojskom. Vladislav Jagellovský so svojím sprievodom a veľkým vojskom na jednej strane a na strane druhej uhorskí páni a preláti tiež so sprievodom a veľkým vojskom. Jednotlivé tábory sa rozložili na poliach aj som svojimi sprievodmi a niekoľkotisícovými vojskami, možno až v našom chotári. Rokovali vo veľkom poľnom stane. Za uhorského kráľa zvolili Vladislava Jagellovského, ktorý už bol českým kráľom.
Turci znovu ohrozovali južné Slovensko. V roku 1527 sa prebrodili pri hrade Šintava a začali ohrozovať aj našich predkov.
Ničivejšie zasiahol do života obyvateľov našej osady ďalší turecký vpád v roku 1543, ktorý sa premenil na dlhoročnú okupáciu a plienenie.
Gest naďalej patrila trnavským klaristkám v správe panstva Boleráz. V tomto čase osada mala 4 porty. Latinské slovo porta znamená brána, vráta. Od tohto slova bol odvodený názov portálna daň. Zaviedla sa za kráľa Karola Róberta. Daň odvádzal každý, kto mal dom. Za dom sa považovalo také stanovisko, alebo stanoviská, do ktorého viedla brána – vráta cez ktoré mohol prejsť voz naložený senom alebo obilím. Od takýchto vrát sa platievalo 18 denárov ročne. V polovici 15. storočia zaviedol Matej Korvín daň s komína, teda od každého domu bez ohľadu, či mal samostatnú bránu, alebo viacej domov spoločnú bránu.
Turecké vojny spôsobili pustošenie a zaniknutie mnohých osád v dôsledku toho neobrobené chotáre. A čo nezničili Turci, zobrala šľachta. ľud sa búril. Na jej čelo sa postavil šľachtic František Rákoci. Vojskáutvorené zo sedliakov najprv víťazili. Prílevom šľachty do vojska sa minuli ciele. Najprv to bola sloboda chlieb pre sedliakov, neskôr už sloboda a staré práva pre šľachtu. Postupne pre nedostatok výzbroje utrpeli porážku za porážkou. A zasa chudoba najviac trpela.
Počas takýchto nepokojov Rákociovských vojsk Gest v roku 1643 úplne vyhorela.
Prvé sčítanie bolo v rokoch 1715 a 1720. Výsledok bol prekvapujúci a zdrvujúci. Dedina, zdroj príjmov, mala už len polovicu sedliackych rodín, druhú polovicu tvorili želiari, podželiari a sluhovia. Počet obyvateľov rástol v tejot druhej skupine.
Na počet obyvateľov mali vplyv rôzne pohromy. V rokoch 1708 – 1710 zasiahla naše územie morová epidémia. Niekde vymreli celé osady. Zasa v rokoch 1715 – 1716 prišlo také surové počasie, že na severnom Slovensku ešte aj v júni mrzlo a padal sneh.
Ďalšia vlna morovej epidémie, ešte rozsiahlejšia a ničivejšia, prišla v rokoch 1739 – 1742. Nasledovali veľké suchá a s nimi požiar, potom dlhotrvajúce dažde a veľké povodne. A tieto udalosti sa pravdepodobne dotýkali aj našej osady.
Dôsledkom uvedených udalostí bola na Slovensku prvá vlna vysťahovalectva na Dolnú zem. Ale sťahovať sa začínajú i obyvatelia z juhu Európy smerom na sever, kotrí najväčšmi trpeli počas tureckých vojen. Najprv to boli Srbi. boli dobre organizovaní vo vojenských spoločenstvách ako námorné vojsko, ato člnkári a lodiari. Vznili srbské kolónie na našich riekach. Ďalšia vlna klonizácie bola z Chorvátska. Naložili svoj majetok na vozy a pohli sa na sever. Zastavili sa až pod Malými Karpatmi. Aj k nám prišli buď priamo, alebo sa neskôr priženili. Ich mená zakončené na -ič sú ešte stále v našej obci: Kralovič, Stojkovič, Viskupič, Ondrejkovič, Kovačič a podobne. Z Moravy k nám prišli Sloboda, Novota, Moravec, Hanus …
Títo prisťahovaní obyvatelia splynuli s miestnym obyvateľstvom a zárovaň si odovzdali svoje skúsenosti a poznatky: napr.: rozumieť chovu oviec, robiť syry a bryndzu, vinohradnícke skúsenosti…
V obciach toto splynutie bolo jednoduchšie ako v slovenských mestách, kam sa hrnula najmä uhorská šľachta z južných území, často ovládaných Turkami. V krátkom čase sú už takmer dve tretiny uhorskej šľachty na Slovensku.
Tzv. Jozefínska kolonizácia, alebo lepšie dosídľovanie, sa dotklo aj našej usadlosti. Na listine z roku 1835 sú mená 4 prisťahovaných rodín Namcov zo Švábska a to: Grosman Michal, Kosman Juraj, Lefler Anton a Bukrais Adam. Usadili sa na pasienkoch v Hruščove, terajšie Funduse, ktorých časť sa po nich volala Švábnica (od Paštékových po Michala Benkovského).
Keď nastúpila na trón Mária Terézia, ktorá vládla v rokoch 1740 – 1780, vydala urbariálny patent tzv. tereziánsky urbár. Základnými úlohami, vyplývajúcimi z tohto patentu, bol súpis obhospodarovanej pôdy a požiadavka dať do súladu povinnosti poddaného s rozsahom pôdy, ktorú užíval. Bolo ustálená veľkosť jednej poddanskej usadlosti, prihliadalo sa aj na bonitu pôdy. Urbár určoval pracovné, naturálne a peňažné jednotky. Celokrajinský urbár určoval od jednej usadlosti sedliakovi odpracovať v týždni jeden deň so záprahom, alebo 2 dni pešo, želiari, ktorí vlastnili dom, boli povinný ročne odpracovať 18 dní bez záprahu a podželiari bez domu 12 dní. Okrem toho platil každý od domu cenzus vo výške 1 zlatého. Naturálnu daň odvádzal poddaný z toho čo dorobil; zemepánovi deviatok zo všetkého čo sa urodilo, pre cirkev desiatok. Okrem toho od usadlosti dával ročne 2 sliepky, 2 kapúnov (t.j. zvláštne chovaných kastrovaných kohútov), 12 vajec, holbu masla (holba bola pohyblivá miera od 0,5 do 0,7 litra)
Keďže naša obec bola naďalej majetkom klaristiek, tieto v roku 1768 vydali pre Gest urbár pod názvom “Urbár osady Gest, která 3-radu svatej Kláry pannam trnavským prináleží”. Obsahuje 9 punktov.
V roku 1785 bolo dôsledné sčítanie – Jozefínske, z ktorého možno už zistiť aj národnostné zloženie obyvateľstva. V Uhorsku bolo 11 379 obcí, z toho 3668 maďarských, tvorili necelú tretinu. Ostatných národností bolo 7711 obcí, z toho 2762 slovenských. Do tejto skupiny patrila aj naša obec.
Konečne prišlo k zrušeniu nevoľníctva, a to v roku 1785. Týmto právnym aktom sa odstránila osobná nesloboda poddaného. Slobodne sa mohol sťahovať, rozhodovať o osude svojich detí a majetku.
O tom, že naši predkovia boli pracovitý, svedčí aj listina z roku 1804. Je to prvá listina, nájdená v Slovenskom národnom archíve, na ktorej je v červenom vosku vyrazené pečatidlo obce.

V sborníku archívnych práci IX.; 1959 na strane 246 je v štúdii Jozefa Nováka “Pečatidlá zo Slovenska v Budapešti” tento text:

Hoste 1851, inv. č. 19/1939, Ø 3 cm, č. negat. 2439
Mosadzné pečatidlo so znakom obce (snop a kosák)
a textom:
PECAT OBCE GEST 1851
Dar Martina Lóranta

Je to zujímavý údaj, ktorý potvrdzuje existenciu typária (mosadzného pečatidla). Pri blazóvaní (popise) tejto pečate sa odborníci rozhchádzajú v názore, či snop, alebo tri klasy.

A ešte niečo. Rok 1851 nie je rokom vyhotovenia alebo začiatkom používania tohto pečatidla. Dokazuje to aj kópia listiny z roku 1804, na ktorej je už použité toto pečatidlo.
Obilné klasy ako simbol obce si naši predkovia nevybrali náhodou. Obilie sa pestovalo v obci tisícročia.
Dosvedčuje o tom ojedinelý archeologický nález, jamy plnej obilných kláskov, z pred 3400 rokov.
V interpretácií písmen G, F, P sa PhDr. Ladislav Vrteľ, člen heraldickej komisie pri Ministerstve vnútra SR, prikláňa k názoru, že znamenajú Geste Falva Pecsetje – pečať obce Gest, i keď výraz Falva v názve obce nikdy nefiguroval. Ďalej uvádza, že v pečatných legendách jeho používanie nebolo ničím výnimočným.

Created by websajt.sk | Designed by: Best CD Rates | Thanks to dcreators, Las Vegas Condo High Rises and Conveyancing